Štvrtok 3. marca som bol na Slovensko Ukrajinskej hranici. Bol to deň ťažký, ale pre srdce a dušu neskutočne silný. Nadpis je kometárom 14 ročného chlapca, utekajúceho pred vojnou.
Ráno som naložil plné auto pomoci pre Ukrajinu u priateľov, ktorí dokázali vyzbierať pomoc. Spacáky, deky pre hraničný prechod a trvanlivá strava (plechovky), ktoré z hranice pokračujú priamo do centra bojov pre vojsko, ktoré potrebuje jesť. Pomoc bola vyskladaná výhradne na základe požiadaviek, preto iba tieto tri druhy.
A potom 550 km cesty cez celé Slovensko až na hranicu s Ukrajinou. V hlave je plno otázok, plno hlavou vytvorených odpovedí, ale stále ste v tom napätí, či si vôbec viete predstaviť pocity ľudí, ktorých vojna vyhnala do neznáma. Neviete. To príde až neskôr, ale ak na hranicu prídete osobne, tak to spoznáte.
Kruté vytriezvenie.
Cez tento koridor prichádzajú ľudia z Ukrajiny po hodinách cestovania, dňoch bez sprchy a lepšej hygieny, s malým množstvom jedla, možno aj niekoľkodňovým hladom, ktorí už prešli aj pasovou kontrolou.
Vypíšete a podpíšete všetky dokumenty na vstupe, pochopíte, že ste v bezpečí, colník vám povie, vitajte na Slovensku a vystúpite z budovy znova do chladu a do neznáma.
Síce šťastný a v bezpečí, ale na cudzom mieste. Nádych, výdych a ... Postavíte sa do ďalšieho radu.
Neskutočnú prácu s evidenciou a smerovaním prichádzajúcich, si z väčšej miery na svoje plecia naložila Maltézska pomoc Slovenska. Toto je pre prichádzajúcich prvý dotyk s pomocou. Doteraz to boli úraníci (colníci a pasováci), ale tu prichádza už aj ľudskosť, oproti úradníckej strohosti a kontroly.
Títo ľudia už nepozerajú, či ste ušli, alebo ste dezertér, alebo nebodaj špión. To vyselektujú colníci.
Obdivujem túto skupinu ľudí, ktorí už niekoľko dní dokážu riešiť tieto veci s úsmevom, nadhľadom a pritom dosť precízne. Zapíš sa, zadaj čo chceš, kam smeruješ, alebo nevieš kam smeruješ a oni ťa navedú na tú správnu cestu. Tak isto, ak chceš niekoho odviesť, zadáš svoje údaje a počkáš na telefóne a v dosť rýchlom čase Ti nájdu tých tvojich. Super práca.
Medzi tým chodíš po lokalite a pozeráš. Ako sa u nás hovorí, pozeráš, ako puk, na to nešťastie tých ľudí, kde občas zbadáš aj výjav radosti, ako na tejto fotke, kde som nestihol zachytiť najväčšiu radosť, keď táto mladá žena zbadala za zábranami pani, ktorú čakala a cez zábrany objala a potom sa rozbehla na koniec koridoru počkať ju.
Všimnite si, tá paní prichádza s jednou taškou na ľavom pleci a kabelkou na pravom. Všetko čo si zobrala so sebou na nový život.
Porovnajte to so svojou bagážou, ktorú beriete na 10 dňovú dovolenku a budete mať bližšie k ich pocitom.
Medzi tým mi volajú, že majú pre mňa "posádku" na cestu na západné Slovensko.
Na hranici vo Vyšnom nemeckom som "dostal" ľudí, ktorí smerujú na Bratislavu. Nebudem písať, kde som ich viezol, ale bol som na dvoch miestach. Keďže to bola väčšia "rodina", ktorá sa navzájom poznala, tak chceli ísť na jedno miesto, okrem jedného pasažiera, ktorý išiel samostatne, tak sme si dvaja dobrovoľníci rozdelili skupinu a v princípe v závese, sme s nimi išli na západné Slovensko. Ďalších 560 km cesty, na ktorej sme sa navzájom spoznávali.
A toto bolo najťažšie.
Sedíte v aute 4 ľudia. Nikdy v živote ste sa nevideli a pravdepodobne sa ani v budúcnosti nestretneme, aj keď títo moji pasažieri zažiadali o azyl na SK.
Matka, cca 45 - 48 rokov, jej 14 ročný syn a ešte jeden 30 ročný Bielorus s 13 ročným pobytom v Kyjeve. Tu sa vrátim k práci polície a colníkov, ktorí sa navzájom dopĺňajú a ešte následne kontrolujú. Keďže v princípe na Ukrajine je branná povinosť, tak 30 ročný mladík smerujúci k autu upúta pozornosť policajta, ktorý tam práve na to je.
Zastavuje nás a všetkým kontroluje doklady. Akonáhle zistí, že dotyčný pán je Bielorus (dnes sú na strane Moskvy), tak si ho ešte následne prekontrolujú prostredníctvom mobilu u colníkov. Po zistení, že je všetko v poriadku a že colníci ho preverovali 2 dni, sa nám poďakujú za porozumenie a pochopenie, zaželajú nám šťastnú cestu a prichádzajúcim, "radosť zo života na Slovensku". Doslovne.
Človek by povedal, že dotyčný Bielorus by mal byť vytočený, že ho znova otravujú policajti, keď už ho 2 dni držali colníci, je on v pohode a ďakuje aj on.
Mám rád mladých ľudí. Pre ich chuť a odvahu napredovať, vypýtať si čo chcú, povedať svoj názor intuitívne a nez pretvárky.
Mladý Juryj ešte počas nakladania vecí do kufra, sa iniciatívne pýta, či môže sedieť vpredu. Auto je dostatočne veľké aj vzadu pre dospelých, tak prečo nie.
Po nahodení pásov prichádza sprcha otázok, v princípe nutných na prežitie. Kde má auto USB, lebo potrebuje nabiť mobil. Keď sa ho bielorus opýta či mu potom nenabije aj jeho, iniciatívne sa pýta, či auto nemá druhý USB port. Má. Tak už nabíjajú obaja. Mobil nevyberal zo svojho vrecka, ale pýtal "mam", aby dala mobil, že ho nabije. Bolo mi to čudné, tak som sa ho opýtal, či jeho mobil je nabitý. Odpoveď?
Ja nemám mobil, "mam" (mama) má a dá ak chcem.
Medzi hranicou a prvou zastávkou na benzínke za Prešovom som dostal veľa otázok, pochopil som, že 14 ročný Kyjevčan vie veľmi dobre anglicky (volal si s kamarátom) a povedal mi, že v škole sa učil a na internete má veľa kamarátov.
Pri prvej zastávke keď sme sa obe auta stretli sa okamžite bavili s tým druchým 15 ročným kamarátom, než sme si dali cigaretku. Veľmi živo diskutovali, ale nevedel som o čom, do momentu, keď sme sa pohli. Chalani si počas prestávky porozprávali, čo prvé auto má a druhé nemá a naopak...
A prišli otázky o autách, konkrétne o tom, na ktorom sme šli, či má toto, alebo toto, či má radar, ... Chlapec poznal techniku veľmi dobre a opýtal som sa ho, aké auto nechali doma. VAZ. Viac nič. Proste VAZ. Ale chlapec poznal, čo všetko dnes existuje.
Takže mňa veľmi teší mladá zvedavosť a znalosť oblasti, ktorá už vyzerá ako dospelá a táto je preložená detskou radosťou... Mam, snow, mam snow, mam snow! Vykrikoval, keď sme za Spišským Štvrtkom vyšli na kopec a ukázali sa nám Tatry. Nefalšovaná radosť, ktorá zabila. Karpaty?, High Tatras?
Ešte jedna perlička sa stala o 18:00 hod. keď na Slovenskom rozhlase čítali správy, kde Juryj komentoval.... Lajno, Lajno, Lajno, Lajno, minimálne 8 krát, než som pochopil, že zakaždým, keď redaktor prečítal Putin, tak Juryj povedal, lajno... Chcel som to overiť a pýtam sa: "Putin"?
Juryj odpovedal: "Tak. Segodňa tipirky lajno"! (Dnes už iba hovno) a zapozeral sa na rozsvietený Ružomberok.
Chalan sa nestratí. A mamka, ževraj už má prisľúbenú prácu. Tretí cestujúci elektrotechnik so znalosťou PC, 13 rokov žijúci Kyjeve, ale Bielorus sa bál dvoch vecí... Ťurmy. A ako sa na Slovensku pozeráme na Bielorusov dnes.
Pýtal som sa prečo toľko rokov žije v Kyjeve a nie Bielorusku. Tam má nevlastného brata, ktorý je vojak a pochopil, že tam nebude nikdy dobre (Myslel v Bielorusku). Potom dodal, že nepočítal s tým, že ho brat vyženie aj z Kyjeva.
Bolo toho veľa, nedá sa všetko, ale vážme si čo máme. Troška viac porozmýšľajme, načo nám toto všetko, čo si hanobíme je, lebo ak nebudeme medzi sebou ľudia, tak môžeme utekať nakoniec s jednou taškou.
Na tejto fotke je väčšia časť skupiny z dvoch áut na Donovaloch.
Áno, tá pani vľavo išla s nami. 81 rokov a začínať život.
Ten najvyššie vylezený je Juraj.
Preto nezabúdajme, kto je agresor a kto je okupovaný
EDIT: Cestovala s nami ešte 10 ročná mačka (na tú som zabudol).
