Príbeh o veľkom geste mladého Pezinčana

Ako dvadsaťročný chlapec som zatúžil po dlhých vlasoch. Po pár rokoch sa mi dostal do rúk článok o chlapcovi z Ameriky, ktorého šikanovali spolužiaci za to, že mal dlhé brčkavé blond vlasy a podobal sa na dievča. Dospelým svoj zámer dokázal vysvetliť, no deťom sa určité veci vysvetľujú ťažko. Keď mal vlasy už naozaj riadne dlhé, dal sa ostrihať dohola, odfotil sa a všetkým zavrel ústa tým, že tieto vlasy daroval deťom, ktoré o ne prišli po chemoterapii. Tento príbeh ma tak silno inšpiroval,  že som sa aj ja rozhodol spraviť niečo pre tento svet. Keďže mám veľmi rád deti, desať rokov som si pestoval vlasy hlavne preto, že ich chcem darovať detským onkologickým pacientom Na oslavu mojich blízkych tridsiatych narodenín som pozval kaderníčku z organizácie Liga proti rakovine, ktorá zastrešuje projekt Vystrihaj sa Slovensko, aby ma prišla ostrihať a aby zobrala vlasy tým, ktorí ich potrebujú.

Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Prvýkrát som si nechal narásť vlasy v šestnástich rokoch. Na strednej škole sme mali už nebohého riaditeľa komunistu, ktorý nemal rád ľudí, ktorí sa niečím odlišovali od ostatných a vytypoval si štyroch chalanov s dlhými vlasmi, aby im oznámil, že ak sa na druhý deň neostrihajú, budú vylúčení zo školy. Keďže som bol jedným z tých chlapcov a chcel som dokončiť školu, po krátkom bojkotovaní som sa ako osemnásťročný dal ostrihať a chvíľu som nosil krátke vlasy.

Zo začiatku, keď som mal vlasy po plecia, nosil som čelenky. Neskôr som si ich začal dávať do gumičky a odvtedy ich nosím stále v cope. Dnes sú už také dlhé, že keď si ich zapínam, treba ich obmotať štyrikrát, no aj tak niektoré povyliezajú. Nejakú špeciálnu starostlivosť som im nevenoval. Starám sa o ne ako bežný človek a možno aj preto sú také zdravé a husté. Umývam si ich rôznymi šampónmi, občas použijem balzam, vysuším si ich voľne - bez fénu a dám do gumičky. Pár krát sa mi vytvorili guče, ale vždy sa mi ich podarilo rozčesať. V noci spím so zapnutými vlasmi a skoro vôbec si ich nerozpúšťam. Tento rituál sa stal súčasťou kolobehu môjho života. Zo začiatku to bolo síce zvláštne, ale postupne sa to stalo takou samozrejmosťou, ako keby som sa najedol, alebo napil sa vody.

 

 

 

Keď to vyjde a uvidím to dieťa, poviem si, že to stálo za všetkých hejterov, za všetky tie nadávky, čo som si vypočul a za všetko zlé, čo som si užil vonku. Na futbalovom ihrisku som bol Tarzan, Sandokan, Vlasatý a veľakrát som dostal aj iné mená. Keď som chodil von, alebo som sa išiel zabaviť, ľudia, ktorí ma nepoznali, nechápali, prečo mám dlhé vlasy a spravili si na mňa svoj názor. Niektorí si mysleli, že som rebel, metalista, alebo uznávam nejaký iný štýl. Ja som sa nikdy k ničomu nezaraďoval a vždy, keď som zažil niečo podobné, povedal som si, že to pretrpím, veď robím správnu vec. Tá myšlienka mi vydržala dodnes a prebojoval som sa s ňou cez tie zlé situácie. Veľa mojich známych a priateľov už čaká na to, kedy sa ostrihám a ja som im vďačný, že celý čas stáli pri mne a držali mi palce.

Môžem povedať, že tak ako nás naše gazdinky a babičky naučili, jem všetky dobré jedlá a nepreberám si v nich. Stravu si teda vôbec neupravujem a neodopieram si nič, čo mám rád.

Zo začiatku, pri nástupe do zamestnania, keď som mal copíky, šéf robil narážky na to, aký môžem byť človek. Ale nakoniec, keď sa spolu s kolegami dozvedel, prečo to robím, všetci si na to zvykli a akceptujú moje rozhodnutie. Občas som prežil aj vtipné situácie. Pracujem ako predajca v predajni, kde nás je viac. Raz som s rozpustenými vlasmi a čelenkou na hlave sedel chrbtom otočený k vchodovým dverám. Do vnútra vošla staršia pani, ktorá odmietla ísť ku kolegovi so slovami „Ja si počkám na túto slečnu.“ Povedal som „Prosím?“ a zvedavo som sa otočil. Hoci sa vďaka tejto situácii všetci smiali, predsa išla tá pani ku mne a ja som vybavil jej zákazku. Vďaka tým mojim dlhým vlasom som zažil veľa veselých príhod.

Členovia mojej rodiny ma zo začiatku upozorňovali, že som chlap a mal by som sa upraviť. Veľa krát odo mňa chceli, aby som sa dal ostrihať. Neskôr si na moje vlasy zvykli a akceptujú moje rozhodnutie. Stále však čakajú, kedy už budem mať normálny chlapský strih. Samozrejme, že doma a aj v šatni po futbale počúvam frflanie, že míňam veľa šampónu. Z toho dôvodu som na meniny, narodeniny a na Vianoce dostával šampóny, ktoré boli vyčlenené len pre mňa.

Prvým skutočným hrdinom bol pre mňa ten chlapec z Ameriky, ktorý ma motivoval k môjmu rozhodnutiu. Mojím ďalším vlasatým vzorom vo futbale je niekoľkonásobný superfutbalista roka Zlatan Ibrahimovič. V období, keď mi konečne narástli vlasy, začali ma kamaráti volať menom hlavnej postavy zo seriálu Renegát – Reno Raines a stalo sa mi aj to, že keď som si pri vode zo srandy rozpustil vlasy a vychádzal som von z vody, kričali na mňa „Aquaman“. Pred nedávnom si Jason Momoa – predstaviteľ Aquamana oholil bradu a ja som mal som chuť ostrihať si vlasy a dať dole bradu, ktorú som si tiež nechal narásť. No teraz, keď prešlo tých desať rokov od môjho rozhodnutia, uvedomil som si, že to prešlo veľmi rýchlo a ja by som tie roky chcel znova prežiť.

Počas tých desiatich rokov som si veľmi obľúbil dlhé vlasy a neviem si predstaviť, že by som ich mal mať už navždy krátke. Takže, keď príde ten deň a ja sa dám ostrihať na koleno, nechám si ich znova narásť a ak ich budem môcť vzhľadom k veku opäť darovať, spravím to veľmi rád.

Dievčatá boli väčšinou zvedavé, aké mám vlasy dlhé, husté, chceli si ich chytiť, a tak ďalej.
No zažil som aj veselú príhodu na Majstrovstvách Európy v malom futbale, kde som stretol dievča, s krásnymi dlhými vlasmi. Kamaráti medzi nami vyprovokovali stávku, kto má dlhšie vlasy. Samozrejme dievča bolo presvedčené, že vyhrá. Keď som si rozpustil tie svoje, bolo jasné, že som vyhral ja.

V období, keď som bol mladší a zvykal som si na dlhé vlasy, horšie som vnímal nadávky, výsmech a odsudzovanie ľudí, ktorí nevedeli o mojom rozhodnutí a nechápal som, prečo to robia. Veľa výsmechu som zažil od cudzích fanúšikov na futbale. Neskôr, keď som bol starší, vždy som si spomenul na toho chlapca z Ameriky, ktorý ma motivoval a vydržal som.

Klasicky pri mne stála rodina. Keď som bol malý, môj otec si nechal narásť dlhé vlasy. Veľmi mu pristali a ja som si povedal, že aj ja by som chcel mať také vlasy. Raz sa dal ostrihať aj on. Teraz ich máme dlhé obaja a páči sa mi to. Kamaráti ma tiež veľmi podržali, hoci občas vytiahli nožničky a strašili ma, že ma ostrihajú. Nevedia sa dočkať chvíle, keď pôjdu vlasy dole a aj oni si budú môcť do nich strihnúť. No boli situácie, keď stáli pri mne a bránili ma pred útokmi cudzích ľudí. A vo chvíľach, keď som to chcel vzdať, dávali pozor, aby som si ich ostrihať nedal. Pri jednej oslave sa kamarátovi podarilo odstrihnúť mi centimeter vlasov. Najprv som to prežíval veľmi zle, dokonca som sa rozplakal. No na druhý deň som si uvedomil, že to bol malý kúsok a upokojil som sa. Pri inej príležitosti na jednej oslave, mi kamaráti odstrihli kus štetiniek z metly a ukázali mi ich s tým, že mi odstrihli kus z vlasov. Po rýchlom úteku k zrkadlu som pochopil, že to neboli moje vlasy a chvíľku som sa s nimi nebavil, Ale aj to prešlo. Z vďaky za to, že ma kamaráti neostrihali, chcel by som im dať priestor po profesionálnom ostrihaní na to, aby mi každý z nich mohol prejsť strojčekom po hlave. Myslím, že si to zaslúžia za to, že ma naozaj neostrihali.

 

 

Som fanúšikom skupiny Kabát a AC/DC a rád chodievam na koncerty. Nie som sám, kto tam máva rozpustené vlasy a ako správny fanúšik ich pri dobrej pesničke dokážem roztočiť okolo hlavy. Dokonca pri rokových pesničkách na rôznych akciách moji kamaráti stíchnu, pozrú na mňa a čakajú, kým sa moje vlasy dostanú na slobodu a začnú lietať vzduchom. A keďže to robievam často, pri dĺžke mojich vlasov si zvykla na tieto kúsky aj moja krčná chrbtica a vždy vydržala. V takých chvíľach boli moje vlasy šťastné spolu so mnou. Preto dúfam, že aj dieťa, ktoré ich bude nosiť, zažije s nimi občas aj veselé a šťastné chvíle.

Občas som pri hre počúval poznámky typu, že keby som dal vlasy dole, bol by som rýchlejší, pretože ma vlasy brzdia. Pri hlavičkách som počúval, že keby som nemal dlhé vlasy, trafil by som to, alebo som zle trafil, lebo mám dlhé vlasy a keď ma predbiehali spoluhráči, brzdili a blokovali ma tým, že ma potiahli za vlasy. Raz som mal na hlave čelenku a lopta mi ju pri hlavičke rozbila, tak som behal po ihrisku s rozpustenými vlasmi. Inokedy mi praskla pri hre gumička vo vlasoch a diváci boli prekvapení, aké mám dlhé vlasy. Vtedy sa našli fanúšičky z hľadiska, ktoré mi podali gumičku, niekedy ružovú, inokedy oranžovú a občas aj s ozdobou, takže som na ihrisku medzi spoluhráčmi svietil. Pred zápasom u súperov, vždy hráči aj fanúšikovia hovorili, že dnes príde ten vlasatý. Takže celé okolie, kde hrávam štvrtú ligu, ma už dlho pozná ako vlasatého a neviem si predstaviť, či ma spoznajú, keď tam prídem holohlavý. Ďalší vtipný zážitok som mal v kaderníctve u Barbierok, kde si chodím dávať upravovať bradu a občas mi podstrihnú o centimeter vlasy, aby boli zdravé. Bolo tam veľa ľudí, ktorí ma tam poznajú z práce ako chalana, ktorý nosí vlasy v cope, ale nikdy nevideli moje dlhé vlasy rozpustené. No a keď som si dal u Barbierok dole gumičku, nikto nechcel veriť, že sú to moje vlasy. Keď mi ich umyli a vyrovnali, boli ešte dlhšie. Ľudia si ma začali fotiť a chytať ma za ne. Ďalšiu vtipnú situáciu som zažil v nemocnici pred operáciou kolena, kde bolo nutné dať si dole z hlavy gumičku. Keď ma viezli na sálu, vlasy mi spadli z vozíka dole a hoci ja som sa triasol pred operáciou od strachu, sestrička a doktor sa rozplývali nad mojimi vlasmi. Takže mi celú tú situáciu svojim spôsobom odľahčili.

V prvom rade mi to bude ľúto a priznám sa, že budem plakať. Je to pocit, ako by mi niekto odtrhol ruku. Takto ma každý pozná a dlhé vlasy sú súčasťou mojej identity. Ale keď uvidím dieťa, ktoré bude mať moje vlasy, rozplačem sa od radosti nad tým, že som mohol pomôcť niečím výnimočným, a že tu niečo po mne zostane. Ak sa ich podarí kaderníčke dobre odstrihnúť, verím tomu, že by vďaka dostatočnej dĺžke, mohli pomôcť aj dvom deťom.

Predpokladám, že to bude obrovský šok nielen pre rodinu, ale aj pre všetkých ľudí, ktorí ma poznajú. A dúfam, že to bude veľké prekvapenie pre tých, ktorí vôbec netušia, prečo som sa celé tie roky nedal ostrihať. Bol by som veľmi rád, keby sa mi podarilo vymeniť fotku s dieťaťom, ktoré dostane moje vlasy a keď to vyjde, poviem si, že to stálo za to. Chcel by som, mať pri sebe tie dve fotky – moju s dlhými vlasmi a fotku dieťaťa, ktoré snáď bude vďaka mojim vlasom možno trošku šťastnejšie.


Marek, ďakujem ti za rozhovor a za to, že si sa podelil so mnou a s čitateľmi o svoj príbeh. Veľmi ti držím palce, aby si raz spoznal dieťa, ktorému svojím veľkým gestom pomôžeš a dúfam, že tvoj príbeh bude inšpirovať aj ďalších mladých ľudí, nech už sa rozhodnú pomôcť tým, ktorí to potrebujú akýmkoľvek druhom pomoci.