...či už sa to týka jeho nového vzhľadu, alebo pohľadu a postoja ľudí, ktorí konečne po rokoch zistili, prečo tento mladý muž nosil dlhé vlasy.
Prvý článok: Príbeh o veľkom geste mladého Pezinčana
Marek, veľkú chvíľu, na ktorú si sa roky poctivo chystal, máš už za sebou. Ako si prežil oslavu svojich narodenín, počas ktorej si vďaka profesionálnej kaderníčke naplnil svoj cieľ a daroval si vlasy, o ktorých sa všeobecne hovorí, že sú korunou krásy, onkologickým pacientom?
Na oslavu mojich tridsiatich narodenín nikto z prítomných tak skoro určite nezabudne. Spolu s mojimi priateľmi a známymi sme prežili chvíle plné emócií a sĺz. Bol som prekvapený, že tie slzy som videl v očiach a na tvárach ľudí, u ktorých som to vôbec nečakal. Z reproduktora hral pomalý slaďák, ktorý umocnil atmosféru. Milá slečna kaderníčka z Ligy proti rakovine, ktorá prijala pozvanie na moju oslavu, ma posadila do stredu miestnosti, a vo chvíli, keď mi na plecia rozprestrela plášť na strihanie, niekde vnútri som sa pocítil túžbu zastaviť, alebo aspoň spomaliť čas. Po prvom zastrihnutí som vedel, že už niet cesty späť a ja práve vchádzam do cieľa svojho rozhodnutia. Kaderníčka sa k tomu celému stavala profesionálne bez emócií. Keď mi ukázala môj odstrihnutý cop a povedala mi, že jeho dĺžka je 62 centimetrov, nechcel som tomu veriť. Na hlave mi ostalo ešte pár vlasov a ona sa spýtala, či mi ich má upraviť. Moji dobrí kamaráti nekompromisne spolu kričali „Dohola.“ No a keďže som predtým hovoril, že pôjdem dohola, stalo sa a ja som ostal komplet bez vlasov. Kaderníčka ešte dodala, že bradu síce neberú, ale dala mi ju tiež dole. Vtipnú príhodu som zažil s dredom, ktorý som mal ukrytý pod vlasmi. Ten som si chcel odstrihnúť sám. V ruke som zrazu držal strojček, a keď som sa pustil do strihania, vlasy so v ňom zadreli a do vzduchu vyletela hlava strojčeka. S pokazeným strojčekom sa pokračovať nedalo, a tak som si túto ozdobu mojej hlavy musel odstrihnúť kaderníčkinými nožnicami.
Ako vnímali diváci a tvoji súperi počas ďalších futbalových zápasov zmenu tvojho výzoru?
Počas futbalového zápasu v Bratislave ma pár ľudí nespoznalo a boli v šoku. Nie vždy, ale väčšinou tam robím rozhovory, no a na konci zápasu sa ma moderátor spýtal, čo sa stalo s mojim imidžom. Bola to taká pekná chvíľa, keď som mu vysvetlil, že som vlasy daroval v rámci výzvy Vystrihaj sa Slovensko Lige proti rakovine. Hráči okolitých klubov tiež pozerali, kde mám vlasy, no už si zvykli.
Stalo sa ti, že ťa niekto po tej veľkej zmene nespoznal?
Že som holohlavý, si ľudia v Pezinku všimli práve vďaka článku o mne. No v práci sa mi stalo, že som sedel pri svojom stole a zákazník, ktorého oslovil kolega odpovedal, že čaká na Mareka. Bola to celkom sranda, keď som vykríkol, že ja som tu. Tiež sa mi stalo, že do predajne prišla jedna moja veľmi dobrá známa, ktorá je mojou klientkou a išla ku kolegovi. Keď odchádzala, zakričal som na ňu, že som tam. Pozrela na mňa a vykríkla: „Jej, to si ty Marek? Ja som myslela, že to je niekto nový.“ Ľudia, ktorí chodia okolo mojej práce a poznajú ma, prejdú okolo všetkých skiel hľadiac na mňa a na konci mi zamávajú. No niektorí si myslia, že tam máme nového kolegu.Zažil si aj nejaký milý zážitok po strihaní?
Milé okamihy zažívam nielen vďaka známym, ale aj cudzím ľuďom, keď prídu za mnou do práce a podajú mi ruku so slovami, že to bolo veľmi pekné gesto. Vtedy mám z toho celého dobrý pocit a necítim sa tak svojsky. Veď vlasy dorastú. Je veľmi milé, keď ku mne prídu ľudia, ktorých nepoznám a podajú mi ruku.
Máš v pláne znovu si nechať narásť dlhé vlasy?
Vzhľadom k môjmu veku dúfam, že bude možné pestovať si vlasy ďalších desať rokov. Na svoju štyridsiatku by som chcel tento čin znovu zopakovať. Od teraz sa ďalších desať rokov nebudem strihať a nechám si len upraviť bradu.
Aká bola tvoja prvá noc po strihaní?
Od chvíle, keď som na oslave ostal bez vlasov, som sa začal venovať svojim kamarátom – gratulantom. Na druhý deň, keď som sa zobudil a išiel som sa osprchovať, dal som si na ruku kopec šampónu a hľadal som na hlave vlasy. Po desiatich rokoch to bol veľmi zvláštny holohlavý pocit. Spomenul som si na šampóny a balzamy na vlasy, ktoré som dostal k narodeninám zo srandy a uvedomil som si, že najlepším darčekom bola čapica.
Marek, aké je to, mať zrazu holú hlavu?
Osobne sa stále hľadám a vlasy, ktoré boli dlhé roky súčasťou mňa samého, mi chýbajú. Má to však jednu veľkú výhodu. Keď prídem do miestnosti, ktorá je veľmi zafajčená, vlasy mi nenapáchnu a nesmrdia. Druhá výhoda je, že ráno si len prepláchnem hlavu a môžem ísť do práce.
Zažil si aj niečo zvláštne?
Stalo sa mi, že som sám seba zľakol v zrkadle a viackrát som sa pozeral, či som to ja. Občas sa zahľadím na svoj obraz a možno je to fajn, ale sám sebe sa s holou hlavou nepáčim a veľmi si želám, aby mi vlasy čo najskôr podrástli.
Ako ťa po ostrihaní vnímala rodina? Čo hovorila mama na tvoj nový výzor?
Pár ľudí mi povedalo, že konečne vyzerám ako človek. Mamina bola rada, že mám vlasy aj bradu dole a pochválila ma, že takto je to dobre. No mal som pocit, že si už tiež zvykla na dlhé vlasy a chýbajú jej.
Vrátim sa ešte k oslave. Aké najvtipnejšie poznámky ti uštedrili kamaráti?
Niektorí chalani poznamenali, že konečne vyzerám normálne. Iní, nespravodlivo plešatí, ma vítali medzi holohlavými. Samozrejme, že padli aj humorné poznámky, že odkedy nemám vlasy, nie som to ja. V každom prípade som veľmi vďačný svojim priateľom, že v tej najdôležitejšej chvíli stáli pri mne, plakali so mnou a podporovali ma. Fyzicky som sa cítil ako po deväťdesiat minútovom zápase, hoci to celé trvalo len desať minút. A aj keď som kamarátom sľúbil, že mi budú môcť s mašinkou prebehnúť po hlave, prebehlo to tak rýchlo, že na zjazd mašinky po plešine neostal čas.
Aká bola tvoja osobná rozlúčka s dlhými vlasmi?
Hodinu pred oslavou som si rozpustil vlasy a fotil som sa s každým, kto chcel mať pamiatku na moje vlasy. Pred strihaním som si vypýtal od DJ-a pesničku od AC/DC, a s rozpustenými vlasmi som si sám zatancoval asi tridsať sekundový tanec.
Požiadal ťa niekto o radu, kde sa dajú vlasy darovať?
Cez Facebook som dostal správu od jednej slečny, ktorá si tiež pestovala vlasy pre onkologických pacientov. Poradil som jej, kde ich môže odovzdať a čakám na odpoveď, ako to dopadlo. Ďalšia pani mi doniesla dva svoje vrkoče, ktoré mala doma odložené a poprosila ma, či by som ich za ňu odovzdal. Ak ma niekto požiada o pomoc, alebo o radu, veľmi rád mu poradím, kde sa má ozvať, koho má osloviť.
Na svoju štyridsiatku by som chcel tento čin znovu zopakovať.
Čo by si chcel odkázať našim čitateľom?
Dúfam, že tento môj skutok naštartuje aj ďalších ľudí, ktorí raz urobia tiež niečo podobné a zažijú ten zvláštny a neopakovateľný pocit v rámci podujatia Vystrihaj sa Slovensko a pomôžu tak onkologickým pacientom, ktorí práve kvôli tomu vážnemu ochoreniu a následnej liečbe prišli o vlasy. Osobne držím palce každému, kto sa pre tento veľký krok v svojom živote rozhodne. Podmienkou pre darovanie je, že vlasy musia mať štyridsať centimetrov a musia byť zdravé a nefarbené. Som rád, že ľudia zdieľajú článok o mne nie preto, že by som chcel, aby o mne hovorili, ale práve pre to gesto, ktorým môže zdravý človek nezištne pomôcť tým, ktorí pomoc potrebujú.
